Nabehol mi na Instagrame sponzorovaný odkaz – vraj viem získať klientov aj bez toho, aby som naň prispievala. Tak si vravím: „Panebože, zas zmena!“ Taký stres som z toho dostala, že som si video ani nevypočula. Teraz neviem, o čo vlastne ide.
Ja viem len jedno – koľko lopoty to dnes päťdesiatničku stojí. Už len naučiť sa všetky tie cudzie slová a vyznať sa v nich! A to ani nehovorím o konkrétnych úkonoch, na ktoré moje palce a ukazováky neboli geneticky stvorené.
Všimla som si, že mladšie generácie používajú na prácu s mobilom práve spomínané dva prsty. Cítim sa trochu trápne, keď píšem posty už aj tak trochu krivým ukazovákom.
Napriek všetkým telesným aj duševným hendikepom – storkujem, postujem, reelskujem. Už som si na to celkom zvykla: pridávam hudbu, filtre, efekty… A úprimne, niekedy sa bojím, či na tom už nie som tak trochu závislá. Vždy cítim veľké pochybnosti, keď to moji vrstovníci kritizujú ako stratu súkromia. Ale potom si poviem – čo sa ja už budem tajnostkárčiť! Veď som napísala dve knižky (tá druhá vyjde na jeseň!).
Aby ste boli v obraze: s mojím Instagramom som sa prepracovala aspoň na úroveň mierne pokročilý. A to som už medzi mojimi rovesníkmi trieda! Čo vám budem hovoriť!
A teraz ma nejaká slečna chce presvedčiť, že nemusím prispievať, aby som mala klientov. Žeby to chcela robiť za mňa? To by dávalo zmysel. Ale neviem. Ako vravím, nepočula som celé video. Ja teda ani žiadnych klientov nenaháňam. Ale myslím, že sa mi cez sociálne siete podarilo zohnať aspoň dvoch čitateľov. A teraz ich mám nechať na pospas osudu, či čo?
A čo potom tie influencerky? Tie majú aj desaťtisíce followerov! To ich majú len tak nechať? Veď ich fanúšikovia čakajú na ich postovanie, storkovanie a reelskovanie každý deň ako kura na sopeľ!
To je inak fascinujúce, ako niekto dokáže získať tisíce sledovateľov len na to, že si ráno pred zrkadlom fénuje vlasy a oslovuje ich „Holčiny moje“.
Nepoviem – chytať ľudí na fotky z dovolenky! To sa ich podarí nachytať aj okolo sedemsto! Pozrite si môj profil!
Len som chcela tej slečne, ktorá mimochodom vôbec nepôsobila dôveryhodne, povedať, že ja sa nikam nechystám. S ničím sa končiť nebude!
Vie ona vôbec, koľko krvopotných fáz to chcelo – dostať sa na úroveň mierne pokročilá a získať tých sedemsto sledovateľov?
- Najprv som si profil iba založila a len tak „bola“. Sledovala som druhých. Vraj som bola taký trochu stalker.
- Potom som začala postovať. Chcela som napísať „opatrne postovať“, ale to by nebola pravda. Ja hneď zhurta! Načo čakať! Niekedy som mala pocit, že na výlety chodím už len kvôli postom na Instagrame. Ale pod príspevky som ešte nič nepísala. Iba napríklad: #Sitno
- Fáza písania! Český žandár je šuviks! Niekedy som musela texty skracovať, len aby sa tam vôbec zmestili. Máte totiž obmedzený počet znakov. Škoda.
- Keď som si myslela, že mi to už celkom ide, niekto mi povedal, že posty sa už nesledujú! Treba storkovať! Tak som začala storkovať.
- Potom som obe šperkovala – výber fotiek, hudba, filtre, efekty…
- Nestačilo! Treba robiť reelská! Ono sa to reelsko hýbe – a to ľudí baví. Ale pozor, zaujať musíš v prvých dvoch sekundách. Na viac už dnes nikto nemá čas.
- Teraz sa učím točiť videá. Je to celkom nekomfortné – nedá sa kamuflovať tak ako pri fotke. Pri videu sa váš krivý kútik na perách rozbalí v plnej paráde.
A teraz ma niekto ide presviedčať, že TO mám celé robiť bez prispievania? A čo je vlastne to „TO“? To je jedno.
Milá slečna – ani náhodou! Ďalšia zmena by ma zabila!
Napíšte komentár