Pár necenzurovaných a úprimných slov o Bábovke. Bez korektúry.
Je mi jasné, že ste si ma mnohí (ako autorku) posadili do škatuľky, na ktorej je hrubou fixkou nakreslený veľký škeriaci sa smajlík a nápis Lucia Ábelová.
Chcem vás upokojiť a ubezpečiť, že snaha nájsť nadhľad a jemnú iróniu ma neopustila ani pri mojej druhej knihe.
Zoberte však milosrdne do úvahy fakt, že som od prvej knihy o dva roky staršia a o dva roky mrzutejšia.
Nie je jednoduché žiť na Slovensku, lebo ekonomický tiger už dávno otrčil kopytá. V niektorých článkoch sa vidím ako burič a protestant, ktorý má ruky nad hlavou, päste zaťaté a chce kričať “Zobuďme sa!”. Moja povaha mi to však nedovoľuje. Skôr sú to teda iba (ako ich nazvala moja kamarátka) – jemné uštipnutia. Dúfam, že nie sú jedovaté. Rovnako ale verím, že ich budete poriadne cítiť a budú aspoň trochu nákazlivé.
Zároveň svet začína byť plný sebcov. Schovávame sa za sebalásku a zabúdame, že každá minca má dve strany. Najprv sme sa presunuli do bublín a teraz prišla nová móda – je lepšie byť sám!
Ja si stále (naivne?) myslím, že sme tvory partnerské, rodinné a spoločenské. Budem vás preto v tejto veci štípať dovtedy, dokedy budem vládať. Uvedomujem si však, že tak, ako je jedovatý had imúnny na svoj vlastný jed, tak som aj ja občas imúnna na svoje vlastné uštipnutia. Vyzývam vás preto! Ak sa vám niekedy bude zdať, že sa zo mňa stáva tvor nespoločenský, sebecký a neznesiteľný, poštípte vy mňa!
Bábovka je menej osobná ako Apfeľštrúdeľ.
Nemajte však obavy, pár partnerských som si neodpustila. Neuhla som, ani keď ma môj muž provokačne vyzval – „Napíš o prdení!“. Napísala som.
Napriek tomu, že je druhá kniha menej osobná, dúfam, že vás moje zamyslenia zaujmú, trochu uštipnú a niekedy aj pobavia.
Predpredaj tu:
Lucia, autorka